Lucia Košťálová: Momenty ľudskosti, ktoré dokážu odznieť v školách od všetkých dospelých, sú pre mňa veľmi významné

13.04.2022 Vnímame, že dnešná doba a neustále sa meniace podmienky spôsobené pandémiou a v súčasnosti i vojnovým konfliktom u našich susedov, sú pre učiteľov naozaj veľmi náročné. Učiteľské povolanie je samo o sebe rizikovou profesiou, ktorá môže viesť k syndrómu vyhorenia, o to viac je o ňom potrebné hovoriť v súvislosti s dnešnou situáciou.

Máme za sebou niekoľko vĺn svetovej pandémie, prechody na dištančné a hybridné vzdelávanie žiakov. Nestačili sme sa ani spamätať a k týmto problémom pribudla otázka vojnového konfliktu a začleňovania nových žiakov z Ukrajiny do tried na Slovensku. Práve z tohto dôvodu sme sa rozhodli osloviť PaedDr. Luciu Košťálovú, ktorá pôsobí ako školský psychológ na gymnáziu v Dubnici nad Váhom a v internetovej poradni pre mladých IPčko. Syndrómu vyhorenia sa venovala aj v príspevku, ktorý odznel v rámci odbornej on-line konferencie Duševná imunita učiteľov.

Ako by ste povzbudili učiteľov v tejto neľahkej situácii, ktorú zažívajú v školách?

V prvom rade by som chcela poďakovať a oceniť každého jedného pedagogického, odborného a nepedagogického zamestnanca za každú jednu aktivitu, ktorá podržala dieťa alebo mladého človeka v posledných troch školských rokoch. Ocenenie aktivity, snahy, pokroku, úspechu, správania alebo aj motivácie má veľký význam v každodennosti, ktorá je plná povinností. Už len to, že dáme najavo, že vidíme a vnímame človeka pred nami je významné. Dávame najavo, že sme tu s ním v jeho prítomnosti a že okrem toho, že mu zadávame povinnosti ako žiakovi, vnímame aj jeho ľudskú stránku. Preto momenty ľudskosti, ktoré dokážu odznieť v školách od všetkých dospelých, sú pre mňa také významné.

Čo sú podľa vás dôležité zdroje človeka, ktoré mu pomáhajú zvládať záťažové situácie v živote?

Prirodzene najbližší zdroj, kam sa obraciame v prípade, že prežívame nejakú záťažovú situáciu, sú naši blízki. Máme potrebu niekomu povedať o tom, čo sa nám deje, prerozprávať to. Mnohokrát je to najprirodzenejší spôsob ventilácie emócií, ktoré nás môžu v prvých momentoch zaplaviť. Nie vždy však nachádzame slová, ktoré by vystihovali to, čo cítime a prežívame, a je to prirodzené predovšetkým pre prvé momenty počas záťažovej situácie. Je však efektívne a pomáhajúce neostať sám s danou záplavou emócií, aj keď ich nevieme triediť alebo rýchlo pomenovávať. Už len vedomie, že je niekto pri nás je upokojujúce a vracia nás to do prítomnosti tu a teraz. Nemenej dôležitým je zachovanie si denného režimu alebo aspoň úprava. Do chaosu, ktorý v nás môže vyvolať prežívanie akejkoľvek záťažovej situácie, je potrebné vstúpiť režimom. Okrem pravidelných fyzických potrieb (jedlo, pitný režim, spánok) treba myslieť aj na svoje sociálne kontakty a prechádzať do napĺňania potrieb v sociálnej oblasti.

Čo by ste poradili učiteľom v situácii, ak si začnú uvedomovať, že sú psychicky či fyzicky veľmi vyčerpaní?

Už len to, že si vyčerpanie uvedomili, je veľký krok smerom k sebe samému. A chcelo to veľa odhodlania si to povedať. A tento moment by som chcela zvlášť oceniť. Učiteľ (podobne to sledujeme aj v pomáhajúcich profesiách) má tendenciu ísť nielen na hranicu vlastných síl, ale mnohokrát ju aj vedome prekračuje, pretože vníma potrebu dieťaťa alebo mladého človeka. Vnímať potreby iných je v mojich očiach v aktuálnej dobe darom. Cítim vyčerpanie mnohých ľudí, frustráciu, ktorá sa prejavuje netoleranciou alebo kritizovaním. Preto, ak učiteľ prišiel k uvedomeniu si vlastného vyčerpania, je to chvíľa, kedy by mal spomaliť svoje pracovné tempo a ohliadnuť sa okolo seba, kto by mu mohol pomôcť napr. s niektorými činnosťami, aby si tak vytvoril aj menšie prestávky v pracovnom prostredí školy. Prácu by si v tomto momente nemal nosiť domov. Minimálne v tomto momente je vysoko efektívne, ak sa podarí oddeliť pracovné povinnosti od domáceho prostredia. A taktiež, ak si v domácom prostredí nájde minimálny čas na svoj vlastný individuálny aktívny/pasívny oddych.

Ako môžeme u seba ale aj u svojich blízkych spoznať varovné signály smerujúce k vyhoreniu? Čo si treba všímať?

Najčastejšími signálmi sú zmeny viditeľné predovšetkým v správaní. Zvyčajne pozorujeme skôr sklesnutú náladu, možnú mrzutosť, striedanie nálad, menšiu chuť do jedla, zvýšenú unaviteľnosť, zníženú kvalitu spánku a pod. Komunikácia s daným človekom môže rovnako nadobúdať inú kvalitu, môže byť menej jasná alebo dokonca chaotická, zrýchlená alebo veľmi strohá, miestami sa môžu vyskytnúť prvky verbálnej agresivity alebo odpovede nemusia zodpovedať položeným otázkam – ako keby nás nepočúval. V emočnej oblasti tiež môže dôjsť k výrazným zmenám od apatie až po prehnané prejavy, ktoré nie sú typické pre daného človeka.

Ako teda predchádzať vyhoreniu? Čo môžeme robiť pre to, aby sme si budovali zdravú duševnú imunitu?

Ideálnym a zároveň želateľným stavom je dosiahnutie rovnováhy pracovného a osobného života. Je to však dlhodobý proces, ktorý si vyžaduje veľa trpezlivosti voči sebe samému. Aj napriek kvalitným krátkodobým cieľom s reálnymi činnosťami sa vždy vyskytnú situácie, ktoré aj v práci nečakane priorizujeme a teda sa narúša koncept plánovania. V tomto dynamickom čase obzvlášť. Preto mi ako prvé napadá mať pri sebe priateľov, ktorí nás dokážu vždy vrátiť na cestu, na ktorú sme sa vydali. Budovanie pevných a hlbokých medziľudských vzťahov sa ukazuje nielen z odborného, ale aj z historického hľadiska viacerých záťažových situácií ako kľúčový prvok v oblasti prevencie. V daných vzťahoch nachádzame nielen bezpečie, ale aj prijatie, oporu a reflexiu, ktorá nás dokáže posúvať.

Ďakujeme veľmi pekne za rozhovor a prajeme všetko dobré.
Za tím Učíme na diaľku
Lívia Johanová