Ako sa vyrovnať so stratou?

28.04.2022 Podľa psychologičky V. Satirovej nemôžeme zmeniť minulé udalosti, ktoré sa stali, dokážeme však zmeniť ich dosah/vplyv, ktorý na nás majú v súčasnosti.

Každý z nás sa v nejakej forme stretol so stratou blízkej osoby. Hovoriť o strate blízkeho človeka a o našom vlastnom prežívaní voči tejto strate je náročné. Úmrtie je však súčasť nášho života, či si to pripúšťame alebo nie. Mnohí o smrti nechcú hovoriť práve preto, že sú poverčiví. Boja sa, že tým smrť privolajú. Smrť sa nás ale týka. Bližšie sme sa k nej dostali počas pandémie. Smrť je okolo nás, dokonca aj za našou hranicou, kde aktuálne prebieha vojnový konflikt.

Deti dokážu o smrti hovoriť veľakrát otvorenejšie ako dospelí. Stále sú však medzi nami rodiny, v ktorých sa o smrti nerozpráva. Predstava, že by sme týmito témami mali zaťažovať deti, je pre mnohých nepredstaviteľná. Deti však potrebujú byť v kontakte aj so smútkom už od útleho veku.

Dá sa vôbec so smrťou blízkeho človeka vyrovnať?

Podľa riaditeľky neziskovej organizácie Plamienok, pani MUDr. Márie Jasenkovej, vyrovnať sa so smrťou blízkeho človeka možné nie je. Je ale možné prijať život, ktorý sa ich stratou zmenil. Preto je dôležité pripustiť si, že po strate blízkeho je OK nebyť OK. Organizácia Plamienok je priekopníkom rozvoja detskej domácej paliatívnej starostlivosti a smútkového poradenstva na Slovensku. Venuje sa terapii detí a ich rodín, a zároveň vzdeláva študentov, odborníkov a laickú verejnosť v oblasti paliatívnej starostlivosti. Odporúčame si pani Jasenkovú vypočuť v krátkej dokrútke.

Tému straty po úmrtí blízkeho človeka nám bližšie priblížili odborníčky z Inštitútu Virginie Satirovej v SR: pani PhDr. Hana Ščibrányiová a pani Mgr. Rebeka Trepačová. Záznam webinára si môžete pozrieť na našom YouTube. Ide o neziskovú organizáciu poskytujúcu vzdelávanie v Systemickom modeli V. Satirovej. Podľa psychologičky V. Satirovej nemôžeme zmeniť minulé udalosti, ktoré sa stali, dokážeme však zmeniť ich dosah/vplyv, ktorý na nás majú v súčasnosti. K tejto zmene sú nevyhnutné zdroje, ktoré máme všetci. Každý z nás máme svoj potenciál, aj keď ho nevidíme, resp. je v našom nevedomí.

Niektoré presvedčenia V. Satirovej:

• RODINA je miesto, kde sa človek učí zvládať (coping) seba, druhých a život.
• AKO PREŽIŤ sa učíme v pôvodnej rodine.
• RODIČIA robili to najlepšie, čo vedeli a čo sa naučili – keby to vedeli lepšie, tak by to urobili.
• ĽUDIA SÚ SI ROVNÍ – všetci máme v sebe Životnú silu.
• Nemôžeme zmeniť minulé udalosti, len ich DOSAH.
• ZDROJE: všetci máme zdroje, ktoré potrebujeme, všetci máme potenciál pre rast.
• JEDINEČNOSŤ: stretávame sa na rovine rovnakosti a rastieme na rovine odlišnosti.
• Každý človek je ORIGINÁL.
• Všetko správanie má ÚČEL.

Počas pandémie sme sa všetci stretli zoči-voči nejakej strate. Každý z nás ju ale na subjektívnej úrovni prežíval inak, tak učitelia, rodičia, ako aj deti, a to na rôznych stupňoch vzdelávacieho procesu.

Aké druhy strát poznáme u detí?

• V rodine: strata detstva, rodiny (po rozvode, nehode, strata rodiča, starého rodiča, blízkeho rodinného príslušníka, zdravia, bezpečia, pri násilí, závislostiach, pri zanedbávaní a zneužívaní...), strata dôvery, istoty a perspektívy, predvídateľnosti, úcty, dôstojnosti, komunikácie, tvorivosti, odvahy...
• V škole: strata istoty, bezpečia, učiteľa, spolužiaka, školy a školského zázemia, zdravia, odvahy, nádeje, pozície v skupine, v triede, strata dobrých známok, spontaneity, motivácie k učeniu, ochoty, pripravenosti k aktivite, k spolupráci...

Ako podporiť ľudí v strate? Pani Trepačová upozorňuje, že bagatelizovanie alebo zľahčovanie straty nie je empatická cesta v kontakte s ľuďmi, s deťmi. Najviac traumatizujúce sú straty najbližších, úmrtie, strata bezpečného rodinného prostredia, ktoré sú pre deti ohrozujúce a ovplyvňujú ich rolu žiaka. Je veľmi dôležité, aby sme sa vyvarovali formulácií, ktorými vieme v procese straty ešte viac ublížiť:

• Maminka by bola smutná, keby ťa videla teraz plakať.
• Neplač, veď si veľký chlapec.
• Viem, ako sa cítiš.
• Čo len s tebou bude.
• Veď už bola stará/chorá.
• Odišla za iným, už nás nemá rada, inak by to neurobila.
• Odišiel, lebo si neposlúchal, neučil sa.
• Teraz si ty jedinou mojou oporou.
• Chceme nimi dieťaťu pomôcť prekonať stratu s cieľom rýchleho zabudnutia. Žiaľ, zľahčovaním situácie, aj keď sú za našimi výrokmi pozitívne úmysly, vieme vytvoriť presne opačný efekt.

Naše kompenzačné mechanizmy straty, ku ktorým sa mnohí ako ľudia utiekame - práca, jedlo, alkohol, hnev, fantázia, izolácia, sex, nakupovanie atď., sú iba nálepkami zvonka na ranu, ktorá bolí. Pamätajme, že nespracovaný smútok touto cestou nevyriešime. Proces straty a smútenia má svoje špecifiká.

Ako vraví pani Ščibrányiová, smrť nás v našom okolí a v rodine zastihuje mnohokrát nepripravených. Trúchlenie/smútenie je však nevyhnutné. Ide o špecifický psychologický proces vyrovnávania sa so stratou, v priebehu ktorej človek prežíva komplex často protichodných emócií: smútok, bolesť, hnev, zlosť, vina, strach, ale aj úľava a radosť.

Čo potrebujeme na to, aby sme sa dokázali adaptovať a vyrovnať sa so stratou?

Je dôležité vedieť a poznať charakteristiky jednotlivých fáz v procese straty, pretože každá z nich je špecifická a vyžaduje si inú starostlivosť a podporu. Pokiaľ dokážeme ošetriť človeka prechádzajúceho si stratou v jednotlivých fázach, máme podľa pani Ščibrányiovej najlepšie našliapnuté na to, aby sme boli schopní stratu prijať a spomínať pozitívne, a to aj napriek pretrvávajúcej bolesti alebo smútku.

Fázy spracovania straty:

1. Fáza šoku.
2. Fáza popretia.
3. Fáza adaptácie a postupnej akceptácie straty.
4. Fáza integrovania straty do ďalšieho života po strate.

Pokiaľ nedoprajeme procesu straty dostatočný čas, starostlivosť a aj hĺbku, môže ďalšia strata aktivovať nespracovanú traumu. Straty špeciálne u detí, aj keď sú univerzálne, sú veľmi jedinečné. Deti sa môžu pri spracovávaní traumy zo straty cítiť vinovato. Môžu si myslieť, že to práve ony zapríčinili istý sled tragických udalostí, nakoľko nedokážu rozlíšiť medzi negatívnou udalosťou a vlastným prežívaním. Potrebujeme vedieť, čo deti v procese straty prežívajú a čo sa im deje. Deti sú schopné prekonať zármutok pozitívnym spôsobom iba s podporou blízkeho dospelého človeka, ktorý sa napojí na ich svet. Čím je dieťa mladšie/menšie, tým menej chápe stratu racionálne. Dovoľte deťom a dospievajúcim hovoriť o svojich pocitoch, podporte ich v tom. Hnev, vina, smútok, zúfalstvo, strach sú prirodzené reakcie po smrti blízkeho človeka. Pýtajte sa. Pátrajte, čo dieťa prežíva, na čo myslí, čo potrebuje, namiesto vysvetľovania, dávania odporúčaní a rád. Buďte dostupní, trpezliví, flexibilní, autentickí.

Čo majú hovoriť dospelí deťom po strate? Pani Trepačová radí tieto formulácie:

• Ako by si si to prial/predstavoval ty?
• Je v poriadku, keď plačeš.
• Povedz mi, ako sa teraz cítiš?
• Som tu s tebou, aby som ti pomohol.
• Jej telo bolo choré a už nevládalo.
• Viem, že ťa má stále rada, aj keď sme sa rozviedli.
• Rozišli sme sa, lebo sme sa tak dohodli. Nebolo to kvôli tebe.
• Stále tu budem pre teba a budem tvojou oporou. Tvojou úlohou nie je zastúpiť otca/mamu.
• Je mi ľúto, že si to stratil. Predpokladám, že ti to bude chýbať.
• Každému sa niekedy stane, že niečo cenné stratí. Je mi to ľúto.
• Verím, že to spolu zvládneme.
• Verím, že táto skúsenosť ti pomôže v budúcnosti takúto situáciu lepšie zvládnuť.

Zdroj: Učíme na diaľku, 2021. Ako sa vyrovnať so stratou. Youtube [online]. [cit. 2022-04-08]. Dostupné na: https://www.youtube.com/watch?v=RuILxQwdz9U&t=24s

Zdroj: Plamienok n.o., 2021. Ako sa vyrovnať so smrťou. Youtube [online]. [cit. 2022-04-08]. Dostupné na: https://www.youtube.com/watch?v=IT7BubAsNH0